Môžeš mi prosím povedať, kde si absolvoval svoju stáž?

Momentálne som na stáži v kancelárii slovenskej europoslankyni Veroniky Cifrovej Ostrihoňovej v Bruseli. Vlastne som tu už druhýkrát, keďže som sa, pôvodne neplánovane, po krátkej pauze do Bruselu vrátil. Počas magistra som absolvoval stáže aj v Adapt Institute a v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Ako si našiel svoju stáž? Mal si nejaký konkrétny plán alebo nejakú stratégiu pri hľadaní stáže?

Stáž u Veroniky som našiel cez portál Euractiv.sk, ale informácie o tom, že hľadá stážistov a stážistky boli dostupné aj na jej sociálnych sieťach. Plán k tejto konkrétnej stáži som nemal, jednoducho som sa dozvedel o tom, že takáto príležitosť existuje, tak som začal vo vlaku do Brna písať motivačný list. Počas celého štúdia som vedel, že skôr či neskôr chcem skúsiť stáž a život v Bruseli, a to bola súčasť mojej motivácie pri hľadaní a prihlásení sa.

Okrem Euractivu som stáže hľadal aj na LinkedIne, kde niektoré profily zverejňujú informácie o vypísaných stážach. Je to napríklad Lukáš Svana  alebo Alexander Borum (verím, že o takúto pozitívnu publicitu stoja a ich označenie nie je problém). No a v neposlednom rade je to aj o sledovaní konkrétnych inštitúcií, či náhodou nevypisujú stážistické pozície.

Ako si sa rozhodoval, že na akú stáž sa prihlásiť?

Ako som už spomenul, súčasťou mojej motivácie bolo aj to, aby som mohol pôsobiť v Bruseli. Nehovorím, že Bratislava alebo iné mesto v Česku alebo na Slovensku nie sú lákavé, ale myslím, že väčšina z nás študuje alebo študovala Evropky na to, aby sme sa do tej „Brussels bubble“ aspoň na chvíľu pozreli.

Ďalej bolo pre mňa dôležité aj to, aby som sa aspoň čiastočne mohol venovať témam, ktoré ma bavia a mám s nimi skúsenosť. Nakoľko som už počas štúdia a aj po ňom pracoval v projekte Demagog.sk, bolo mi sympatické, že Veronika rieši problematiku dezinformácii na sociálnych sieťach a témy s tým spojené. Zároveň som chcel využiť teoretické vedomosti z univerzity a vidieť, ako to reálne v inštitúciách funguje.

No a ako som už spomenul, momentálne som na stáži už druhýkrát. Pôvodne som sa totiž hlásil len na krátkodobú 5-týždňovú stáž s tým, že to bude skvelá skúsenosť a prinesie mi výhodu, keď sa budem hlásiť na BlueBook do Európskej komisie, čo bol môj dlhodobý cieľ, ktorý som odkladal až po skončení štúdia. No ale keďže človek mieni a (doplň vyhovujúce) mení, tak som v EP naspäť a na BlueBook sa už hlásiť nemôžem, nakoľko existuje podmienka, ktorá diskvalifikuje uchádzačov s dlhšou ako 6-týždňovou skúsenosťou v inej inštitúcii/agentúre EÚ. Na túto podmienku odporúčam dávať pozor a premýšľať nad ňou vopred.

V čom teda spočívalo výberové konanie? Ako to prebiehalo?

„Výberko“ bolo trojkolové. Najskôr poslať motivačný list a životopis, v druhom kole sme dostali tri úlohy vrátane napísania pozmeňovacích návrhov k legislatíve (čo som predtým v živote nerobil) a tretie kolo bol online pohovor s tímom europoslankyne, kde sme sa už rozprávali o konkrétnych úlohách pre stážistu v tíme, ale aj o tom odkiaľ čerpám informácie a aká je moja motivácia.

Ako si sa na to výberové konanie pripravoval?

Nemal som pocit, že sa môžem nejak pripraviť. Na písomnú úlohu bol vyhradený čas a predpokladal som, že na pohovore sa ma nebudú pýtať vedomostné alebo teoretické otázky o fungovaní EÚ. Zároveň to už človek za tých pár dní nedoženie. Oplatilo sa mi vedieť, čo sa momentálne v EÚ deje a mať prehľad, napríklad o tom, ktorí europoslanci sedeli alebo sedia v EP.

Vo všeobecnosti však odporúčam vedieť aspoň základné informácie o inštitúcií, odbore či osobe ku ktorej sa hlásim. Venovať čas tomu, na akých veciach sa tam pracuje, aké sú priority, kto sú potenciálni kolegovia či kolegyne a prípadne tomu aj prispôsobiť svoj motivačný list či odpovede na pohovore.

Čo ti najviac pomohlo?

Predpokladám, že výhodou boli pracovné skúsenosti v Demagogu, vďaka čomu sme mali s Veronikou prekrývajúce sa témy záujmu. Keďže na stáži veľa pracujem s textom, či už pri tvorení rešerší alebo príspevkov na sociálne siete, tak zrejme pomohli skúsenosti s písaním, či už pri akademických textoch alebo menej formálnych výstupoch. Keďže pohovor viedli Veronikine APAs, tak som zrejme prešiel aj ich interným „vibe checkom“, keďže v kancelárii sa pracuje v úzkom tíme. No a v neposlednom rade aj šťastie, to jednoducho občas treba mať.

A možno pomohla aj FSS - dnes je nás v tíme polovica, ktorí „u nás“ študovali alebo študujú, takže si z toho občas vieme urobiť srandu :) .

Stretol si sa počas stáže s nejakými prekážkami? Ak áno, ako si ich prekonal.

V Bruseli, ale asi je to tak všade, bola veľká výzva nájsť ubytovanie, čiže toto odporúčam riešiť s dostatočným predstihom a nespoliehať sa len na facebookové skupiny plné podvodníkov. EK aj EP majú intranet, na ktorom zamestnanci uverejňujú aj inzeráty na prenájom bytov. Ak má človek možnosť a pozná niekoho, kto mu môže nejaké ponuky preposlať, tak je super to využiť, pretože tam sú iba reálne ponuky. Alternatívou môžu byť aj študentské/stážistické rezidencie či krátkodobé ubytovanie cez Airbnb.

Spätne keby si si mal hľadať stáž znovu, urobil by si niečo inak?

V procese zrejme nie, v načasovaní možno áno. Aj moje štúdium bolo ovplyvnené pandémiou a preto som nechal Erasmus až na magistra, kvôli čomu sa mi pôvodný plán posunul. Ale poradil by som skúšať stáže už skôr na bakalárovi. Rozhodne je štúdium dôležité, ale tvoje Ačko alebo Dčko nebude počas stáže nikto riešiť. Na stáži človek jednak načerpá zaujímavé skúsenosti, zistí čo ho (ne)baví a získa konkurenčnú výhodu pri následných výberových konaniach. Na Evropkách sú zároveň vyučujúci veľmi ochotní pomôcť študentom v prípade prekrytia stáže s predmetmi či skúškami, takže v tom stačí byť transparentný a riešenie sa určite nájde.

Čo by si poradil študentom, ktorí teraz hľadajú stáž a majú z toho procesu obavy?

Hlavne sa nevzdávať po prvom, druhom, treťom neúspechu. Osobne som mal počas posledného semestra na magistrovi veľký stres z toho, čo budem robiť po štúdiu. Skúšal som sa hlásiť na viacero stáží a pracovných pozícií, či už bližšie alebo ďalej k odboru, viac či menej prestížnych a nevychádzalo to. Z mentálnej stránky nepomáhalo ani prezeranie LinkedInu, kde som videl šťastných a úspešných ľudí, ktorí majú v 25-ke 15 rokov pracovných skúseností, vystriedali 10 stáží a v kariére sú rýchlejší než študenti FSS utekajúci „na jedno“ po prednáške do Eastu. Tak to proste nefunguje a treba si uvedomiť, že veľká väčšina ľudí tam svoj úspech nafukuje. Preto treba zostať konzistentný, skúšať šťastie, vycibriť motivačný list, hlásiť sa aj viackrát na tú istú pozíciu (najmä v prípade EU inštitúcií) a v jednu chvíľu to určite vyjde.

Ak človek hľadá stáž v inštitúciách alebo celkovo v Bruseli, tak je dobré sa hlásiť už s nejakou predchádzajúcou skúsenosťou, či už stážistickou alebo pracovnou. Preto by som v prípade mladších kolegov a kolegýň zvážil prvú/druhú stáž mať doma a potom skúšať šťastie v Bruseli. Zároveň tu v Bruseli často počúvam, že ľudí, ktorí vyberajú stážistov a už s týmto procesom majú skúsenosti až tak nezaujíma univerzita, na ktorej človek študoval, ale práve tie predchádzajúce skúsenosti vedia byť dôležitejšie. Univerzitou sa tu až tak neodlíšite, hocikto tu má dva magistre a rozpráva troma jazykmi, no skúsenosťami, zručnosťami a reálnym prínosom už áno.

K Bruselu ešte jedna poznámka – odporúčam naučiť sa aspoň základy francúzštiny. Aj keď si pamätám, že na bakalárovi mi niekto povedal, že tam francúzštinu netreba, veď angličtina je všade, nie je to úplne tak. Rokovanie síce v angličtine absolvujete, ale nebudete vedieť, čo si v kantíne objednávate na obed. :)

Timotej Kováčik je doktorandom na KMVES a zároveň absolventom magisterského programu Európske štúdiá. Od januára stážuje v kancelárii slovenskej europoslankyne v Bruseli a súčasne sa podieľa na výskumnom projekte v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). Počas magistra absolvoval stáže v SFPA, Adapt Institute a pracoval v projekte Demagog.sk. Erasmus+ absolvoval na Universidad de Navarra v španielskej Pamplone.

Užitečné odkazy